ROZHOVOR S PAVLOM JABLONICKÝM

Koľko ste mal rokov, keď ste sa zúčastnil prvej súťaže?

               V dvadsať jeden rokoch to bola juniorská súťaž Majstrovstvá Československa juniorov, no a dvadsať dva ročný som už bol na Majstrovstvách Európy mužov.

Čo považujete za Váš najväčší úspech?

               No to je otázka, ktorú dávajú novinári, čo je najväčší úspech.

Čo je najväčší úspech pre Vás? Nemusí to byť športový.

               No takto to Vy myslíte. Úspech, no napríklad úspech je, že včera som bol so svojou dcérou, ktorá má teraz 25 rokov, že je zdravá a darí sa jej dobre. Tak to je úspech. V tom športe toho bolo viac. Je ťažké tomu stanoviť dáku mieru. Všetko bolo pekné kde vyhráš a kde prehráš, tak to je zlé.

Kedy ste sa zúčastnil Vašej poslednej súťaže?

               Poslednej súťaže som sa zúčastnil pred rokom na Miami. Bol to Návrat legiend. V tom roku som bol i na Noci šampiónov na Grand prix v New Yorku a potom na jeseň bolo pozvaných 16 ľudí z celého sveta ako legendy. Nešlo ani tak o to vyhrať, vlastne šlo, bolo v tom veľa peňazí, ale dôležité bolo dostať sa tam vôbec, lebo sme tam boli len dvaja z Európy. Ono môžete mať množstvo víťazstiev, tak ako je dnes veľa hollywoodskych hviezd, ale Marilin Monroe je len jedna. Nech bola aká bola, je to legenda. A o to šlo, zapísať sa do histórie, vytvoriť si ten rešpekt, urobiť si meno. A je milé, že dnes ma na ulici stretne malý chlapec a vie kto som.

Minulosť, súčasnosť - tréning,

Akým spôsobom teraz trénujete?

               Tak ako predtým. Niekedy je to dva krát denne, niekedy raz. Ale tento šport je i o tej ekonomickej stránke. Nie je to tak jednoduché. Toto nie je futbal, kde spravíte jeden prestup a ste za vodou. Toto je malý šport, kde sú malé peniaze. Na každú prípravu, na každú súťaž si zháňate sponzora, pretože sa to nedá z normálneho platu utiahnuť.

Chystáte sa ešte na nejakú súťaž?

               No chuť by bola. Uvidíme. Tých súťaží už bolo toľko, že keď bude ešte jedna lebo dve navrch, nič sa tým nezmení. Aj keď sa nepripravujete na súťaž je to o tom, že nejako vyzeráte. Ja som sa tiež dostal do určitej fazóny, chcem sa udržovať a chcem tiež dobre vyzerať. Ukľudňuje Vás to, robí Vám to dobre. Nie je to narcizmus. Človek by mal byť pyšný na to ako vyzerá.

Diety

Ako zvládate predsúťažnú diétu a akým jedlom občas zhrešíte?

               Ono bez tej diéty to nejde. Nie je nad čím premýšľať. Občas si poplačete, pretože je to tvrdé. V diéte máte chuť na veci, na ktoré si inokedy ani nespomeniete. Takto. Nikto nie je dokonalý. Ja tiež nie. Ale ja sa tým živím. To je vážna vec. Keď už som na dne, tak za tie roky viem, že keď už to pokaziť, tak treba urobiť čo najmenšiu škodu. Neexistuje, že som šiel a dával si zákusky alebo čokolády alebo podobne. Jednoducho si dám viac jedla. V tomto nemôžete urobiť chybu. Keď ju urobíte, posuniete sa späť. A keď driete, nechcete si sypať popol na hlavu, že ste si to pokazili jedlom. Ja o tom takto teraz hovorím, pretože to mám v hlave zrovnané, ale je to tvrdé. Musel som sa to za všetky tie prípravy naučiť. Kto to zažil vie o čom hovorím.

Vravel ste, že máte dospelú dcéru. Zdedila tiež lásku k športu?

               Nie. Viete, keď robíte vrcholový šport a zrovna tento šport, je to strašne, ale strašne tvrdé. Ako by som to povedal. Bol som veľmi rád, keď som si tu na Palackého ulici urobil bakalára. Ja som napríklad kvôli tomu, že som bol majster sveta, som musel odísť z armády, kde som robil na lietadlách. Nie, to sa nesťažujem. Bohužiaľ v 15stich rokoch sa rozhodnete, že idete na vojenskú školu a pol roka to ľutujete, že čo ste to urobili. No tu ide o to, že som robil ten šport, mal som úspechy. A keď som bol prijatý na pedagogickú školu, prišli z Nemecka so sponzorskou ponukou a ja som mal týždeň na rozhodnutie. Obe veci nešli dohromady, lebo určitý čas som musel byť v Nemecku. Zrazu som sa musel rozhodnúť. Je to asi o tom, že je lepšie študovať...My sa tu môžeme teraz o tom rozprávať lebo mne to v tom športe vyšlo. No vyšlo, mal som úspechy, ale poznám tisíc ďalších ktorým nie. Keď študujete a zlomíte si nohu môžete pokračovať ďalej, ale v tom športe to je obrovské riziko. Stačí málo. Napríklad dával som si pozor na všetko a potom som mal haváriu v rýchlosti 60 km/h, musel som ísť na operáciu a rok som nevedel, či to pôjde alebo nepôjde ďalej. Stačí naozaj málo a všetko to, čo ste nadreli, je jedným momentom preč. Ten šport je strašne krutý.

Zdroj (pôvodný autor): TheStrongStudent - sportovní soutěž pořádaná pod záštitou Mezinárodního studentského klubu Mendelovy univerzity a za podpory Google plus.